ywusha

Jej prvý pohľad patrí jej dávnej tvári. Tvári, ktorá bola niekedy plná života, plná plánov do budúcnosti, plná radosti asnov. Teraz jej tá tvár pripomína iba tu náhlu zmenu jej života zo dňa na deň. Pri pomyslení na reči ľudí, ktorí povedia že zo dňa na deň sa nedá nič zmeniť sa iba zasmeje, alebo si poplače? U nej sa to stalo (a nechcela tým ani dokázať, že všetci sa mýlia). Proste sa to stalo, bez toho, aby o to niekoho žiadala. Najhoršie je to,že to spôsobil človek od ktorého by to nikdy nečakala. Človek, na ktorého keď sa niekedy pozrela videla jeho snahu, jeho ctižiadostivosť. Teraz v ňom vidí svoju nenávisť, žiaľ, smútok, obrovskú zmenu života. Už je to pekných dvadsať minút čo tam leží a rozhoduje sa. Spoločnosť ju ale prinúti sa postaviť a ísť ďalej s rúškom tajomstva ,s pretvárkou, že všetko je fajn. S pretvárkou častých chorôb aby nemusela vysvetlovať svoj nezáujem o život, svoju bezvládnosť a svoj smútok zo života. Pri pohľade z okna vidí poschodovú budovu a spomenie si na svoje nočné vylihovanie v posteli a beznádejne čakanie na spánok, kedy si svoj život porovnala s poschodovou budovou. "Môj život je ako poschodová budova s poschodiami na ktorú sa šplhám. Niekedy som bola na piatom poschodi z nekonečného množstva. Stále som totiž videla iba tých páru poschodí nado mnou, moje blízke ciele, ktoré sa dajú spniť a su reálne. Moje tajné túžby boli ukryté v hmle. Pri mojom oddychu na piatom poschodí jeden z mojich spolulezcov prerezal lano a ja som spadla. Dopadla som na prvé poschodie s radosťou, že cela moja práca nevyšla nazmar. Pri predýchavani skorého dotyku zeme sa balkón ale prepadol. Neudržal moju nie telesnú ale psychickú záťaž." Pozrie na hodinky, rýchlo sa oblečie, zakryje kruhy pod očami a vykročí von s úsmevom na tvári a bolesťou v duši.